Európske stránky v histórii zemiakov
História šírenia zemiakov po celom svete sa začala písať v polovici 16. storočia, keď španielski dobyvatelia pristáli na brehoch moderného Peru. Dobyvateľov lákali poklady neznámych krajín. Ani si nemysleli, že v priebehu storočí nebude zmienka o ich menách spojená s víťazstvami v bitkách, ale s objavom a históriou zemiakov, skromnej rastliny z čeľade nočných. Čítať:gratinované zemiaky - krok za krokom recept s fotografiou.
Juhoamerický pôvod zemiakov
Viac ako 99% dnešného sadiva zemiakov má spoločné gény. Všetky kultivované odrody, tak či onak, patria k dvom príbuzným druhom.
Dnes sa vo väčšine oblastí sveta pestuje veľa odrôd hľuzy Solanum tuberosum alebo Nightshade. Zemiaky sa stala hlavnou potravinárskou a priemyselnou plodinou pre miliardy ľudí, ktorí niekedy nevedia pôvod zemiakov.
Napriek tomu vo vlasti kultúry stále rastie medzi 120 a 200 druhmi divých odrôd. Sú výlučne endemické na americkom kontinente a väčšina z nich je nielen nejedlá, ale dokonca jedovatá kvôli glykoalkaloidom obsiahnutým v hľuzách.
Knižná história zemiakov v 16. storočí
Objav zemiakov sa datuje do éry veľkých geografických objavov a výbojov. Prvé opisy hľúz patrili Európanom, členom vojenských výprav v rokoch 1536-1538.
Jeden zo spoločníkov conquistadora Gonzala de Quesada v peruánskej dedine Sorokota videl hľuzy podobné hľuzovkám známym v starom svete alebo, ako sa im hovorilo „tartuffoli“. Pravdepodobne sa toto slovo stalo prototypom modernej výslovnosti nemeckých a ruských mien. Anglická verzia „zemiaka“ je ale výsledkom zámeny medzi podobnými hľuzami bežných a sladkých zemiakov, ktoré Inkovia nazývali „sladký zemiak“.
Druhým kronikárom v histórii zemiakov bol prírodovedec a botanik-výskumník Pedro Ciesa de Leon, ktorý v hornej časti rieky Cauca našiel mäsité hľuzy, ktoré mu pri varení pripomínali gaštany. S najväčšou pravdepodobnosťou obaja cestovatelia maľovali andské zemiaky.
Osobné zoznámenie a osud záhradnej kvetiny
Európania, keď počuli o mimoriadnych krajinách a ich bohatstve, mohli vidieť zámorskú rastlinu na vlastné oči až o tridsať rokov neskôr. Hľuzy, ktoré sa dostali do Španielska a Talianska, navyše nepochádzali z horských oblastí Peru, ale z Čile a patrili k inému druhu rastlín. Nová zelenina nevyhovovala vkusu európskej šľachty a ako zaujímavosť sa usadzovala v skleníkoch a záhradách.
Karl Clusius hral dôležitú úlohu v dejinách zemiakov, na konci 16. storočia založil výsadbu tejto rastliny v Rakúsku a potom v Nemecku. Po 20 rokoch zemiakové kríky zdobili parky a záhrady vo Frankfurte nad Mohanom a ďalších mestách, ale záhradná kultúra sa nemala stať čoskoro.
Iba v Írsku sa zemiaky zavedené v roku 1587 rýchlo zakorenili a začali hrať významnú úlohu v hospodárstve a živote krajiny, kde sa hlavná osiata oblasť vždy dávala obilninám. Pri najmenšom neúrode hrozil obyvateľstvu strašný hladomor. Nenáročné plodné zemiaky tu boli veľmi užitočné.Už v nasledujúcom storočí by mohli zemiakové plantáže v krajine uživiť 500 tisíc Írov.
A vo Francúzsku a v 17. storočí mali zemiaky vážnych nepriateľov, ktorí hľuzy považovali za vhodné na jedlo iba pre chudobných alebo dokonca jedovatých. V roku 1630 bol parlamentným dekrétom zakázané pestovanie zemiakov v krajine a Diderot a ďalší vzdelaní ľudia boli na strane zákonodarcov. Stále sa však vo Francúzsku objavil muž, ktorý sa odvážil postaviť si túto rastlinu. Lekárnik A.O., ktorý bol v pruskom zajatí. Parmentier priniesol hľuzy, ktoré ho zachránili pred hladom, do Paríža a rozhodol sa preukázať svoju dôstojnosť Francúzom. Zorganizoval veľkolepú zemiakovú večeru pre farbu spoločnosti hlavného mesta a učeného sveta.
Dlho očakávané uznanie Európou a distribúcia v Rusku
Iba sedemročná vojna, skaza a hladomor prinútili zmeniť postoj ku kultúre Starého sveta. A to sa stalo až v polovici 18. storočia. Vďaka tlaku a prefíkanosti pruského kráľa Fridricha Veľkého sa v Nemecku začali objavovať zemiakové polia. Briti, Francúzi a ďalší, predtým nezmieriteľní Európania, zemiaky spoznali.
V týchto rokoch dostal ruský gróf Šeremetev prvý vak so vzácnymi hľuzami a prísny rozkaz začať rásť. Takýto cisársky dekrét ale v Rusku nevzbudil nadšenie.
Zdalo by sa, že história zemiakov v tejto časti sveta nebude plynulá. Katarína II. Tiež propagovala novú kultúru pre Rusov a dokonca založila plantáž vo Farmaceutickej záhrade, ale obyčajní roľníci sa všemožne bránili rastline vysadenej zhora. Až do 40. rokov 19. storočia po celej krajine hrmeli zemiakové nepokoje, ktorých dôvod bol jednoduchý. Farmári, ktorí pestovali zemiaky, nechali úrodu na svetle. Vďaka tomu sa hľuzy zazelenali a stali sa nevhodnými pre potravu. Práce celej sezóny šli dolu vodou a roľníci boli zrelí nespokojnosťou. Vláda prijala vážnu kampaň s cieľom vysvetliť poľnohospodárske techniky a konzumáciu zemiakov. V Rusku sa s rozvojom priemyslu zemiaky rýchlo stali skutočne „druhým chlebom“. Hľuzy sa nepoužívali iba na vlastnú spotrebu a na kŕmenie zvierat, slúžili na výrobu alkoholu, melasy, škrobu.
Írska zemiaková tragédia
A v Írsku sa zemiaky stali nielen hromadnou plodinou, ale aj faktorom ovplyvňujúcim plodnosť. Schopnosť lacno a uspokojivo kŕmiť rodiny viedla k prudkému nárastu populácie Írska. Bohužiaľ závislosť, ktorá vznikla v prvej polovici 19. storočia, viedla ku katastrofe. Neočakávaná epidémia phytophthory, ktorá zničila výsadbu zemiakov v mnohých regiónoch Európy, spôsobila v Írsku hrozný hladomor, ktorý znížil počet obyvateľov krajiny na polovicu.
Niektorí ľudia zomreli a mnohí boli nútení odísť do zámoria hľadať lepší život. Spolu s osadníkmi sa hľuzy zemiakov dostali aj na brehy Severnej Ameriky, čím vznikli prvé pestované plantáže na týchto pozemkoch a história zemiakov v USA a Kanade. V západnej Európe bola fytoftóra porazená až v roku 1883, keď sa našiel účinný fungicíd.
Britskí kolonisti a história egyptských zemiakov
Európske krajiny zároveň začínajú aktívne rozširovať pestovanie zemiakov do svojich kolónií a protektorátov. Táto kultúra sa do Egypta a ďalších krajín severnej Afriky dostala začiatkom 19. storočia, ale rozšírila sa vďaka Britom v predvečer prvej svetovej vojny. Egyptské zemiaky sa používali na výživu armády, ale v tom čase nemali miestni roľníci ani skúsenosti, ani dostatočné vedomosti na to, aby získali vážne úrody... Iba v minulom storočí, s príchodom možnosti zavlažovania plantáží a nových odrôd, začali zemiaky hojne zbierať úrodu v Egypte a ďalších krajinách.
Moderné hľuzy sa skutočne veľmi málo podobajú tým, ktoré sa kedysi dovážali z Južnej Ameriky. Sú oveľa väčšie, majú zaoblený tvar a vynikajúcu chuť.
Dnes sú zemiaky považované za samozrejmosť v strave mnohých národov. Ľudia si nemyslia a ani nevedia, že skutočné zoznámenie ľudstva s touto kultúrou sa uskutočnilo pred necelými päťsto rokmi. Na tanieri nepoznajú pôvod zemiakov. Ale doteraz vedci prejavujú vážny záujem práve o voľne žijúce druhy, ktoré sa neboja mnohých chorôb a škodcov kultivovaných odrôd. Na zachovanie a štúdium stále nepreskúmaných možností závodu pracujú po celom svete špecializované vedecké ústavy. Vo vlasti kultúry, v Peru, Medzinárodné zemiakové centrum vytvorilo úložisko 13-tisíc vzoriek semien a hľúz, ktoré sa stalo zlatým fondom pre chovateľov po celom svete.