Nahá dáma z Južnej Afriky - nežná amaryllis
História rodu Amaryllis, ktorý je súčasťou rovnomennej čeľade cibuľovitých rastlín, sa začala písať v roku 1753 vďaka Karlovi Linnéovi. Mojím menom amaryllis vďačí za hrdinku Virgil. V preklade z gréčtiny znamená amarysso „šumivé“, ale zároveň názov kultúry, podobný Amarelle, pripomína horkosť a toxicitu žiarovky amaryllis.
Napriek pozornosti slávneho botanika je taxonómia tohto rodu po mnoho storočí neprehľadná a nedokonalá. Okrem pravých afrických amarylis, ako na fotografii, sa tomuto rodu dlho pripisovali aj rastliny z juhoamerického kontinentu, ktoré majú podobný vzhľad ako rod. Avšak s podobnosťou rastlín sa odhalili vážne rozdiely v metódach reprodukcie a iných vlastnostiach plodín.
Až na konci 20. storočia bolo možné ukončiť spory vedcov a definitívne objasniť klasifikáciu.
Až v roku 1987 Medzinárodný kongres botanikov dospel k záveru, že je potrebné revidovať rozdelenie čeľade Amaryllis na rody. Dnes sú americké okrasné cibuľovité druhy vylúčené z rodu Amaryllis a vytvárajú si vlastný rod, Hippeastrum.
Popis amaryllis a ich kvitnutia
Kvetenstvo na vrchole pozostáva z niekoľkých ružových kvetov, ktorých korunka v tvare lieviku v čase úplného rozpustenia môže dosiahnuť priemer 10 cm. Na prvý pohľad má amaryllis veľa spoločného hippeastrum.
Koruna sa skladá zo šiestich zahrotených lístkov.
Kvety sú pripevnené v hornej časti stopky v 2–20 kusoch.
Listy amaryllis, ktoré sa objavia po vädnutí kvetenstva, sú dlhé až 50 cm a sú umiestnené oproti sebe na základni stopky.
Po opelení sa namiesto kvetu vytvorí ovocný box so semenami amaryllis.
Ale ak v hippeastrum majú semená vo vnútri ovocia čiernu farbu a sploštený tvar, potom v amaryllis, pod krytom kapsuly, sú malé žiarovky nazelenalej, belavej alebo ružovej farby.
Napriek týmto rozdielom je sila zvyku mimoriadne veľká, preto sa hippeastrum stále mylne nazýva amaryllis.
Aby kultúra, ktorá v dome rastie, pravidelne kvitla a rodila potomstvo, je dôležité presne identifikovať konkrétny exemplár a zvoliť správnu poľnohospodársku techniku.
Druh a pôvod Amaryllis
Amaryllis belladonna viac ako desať rokov zostala jediným druhom v rode. Ale v roku 1998 sa v jeho domovine našla ďalšia úzko spojená rastlina s názvom Amaryllis paradisicola.
V porovnaní s amaryllis má druh paradisicola listy širšie ryhované a maximálny počet kvetov v kvetenstve môže dosiahnuť 21 oproti 12.
V prípade belladony môže mať koruna kvetov rôznu farbu od svetloružovej po fialovú alebo fialovú.
U nového druhu sú kvety rovnomerne ružové a s vývojom sa zvyšuje sýtosť tieňa.
Navyše, keď sa blížite k závesom amaryllis paradisicol, je nemožné nepocítiť silnú arómu kvetov, ktorá pripomína vôňu narcisov, tiež zahrnutých v rodine amaryllis.
Rodisko amaryllis, nech je to druh belladonna alebo paradisicola je Juhoafrická republika.Okrem toho sa tieto rastliny vyskytujú v prísne obmedzených oblastiach. Napríklad amaryllis belladonna pochádza z mysu Cape, kde ho možno vidieť na vlhkých pobrežných svahoch. Paradisikola uprednostňuje suchšie, hornatejšie oblasti, často obývajúce skalné výbežky a suť.
Kvôli veľkým ťažkým semenám tvoria amaryllis oboch druhov v prírode husté zhluky. Cibule, ktoré počas obdobia dažďov spadnú do zeme, rýchlo klíčia a vytvárajú veľmi zhluky na veľmi obmedzenom území.
Ale v záhrade aj doma rastliny dobre znášajú jednotlivé výsadby. Pestovanie vonku je obmedzené nízkou mrazuvzdornosťou plodiny. V prvom rade mrazy ovplyvňujú listy amarylky a jej kvetov, ale silné mrazy cibule poškodzujú a negatívne ovplyvňujú budúce kvitnutie.
Doma amaryllis kvitnú po dlhom suchom období, ktoré sa končí v marci alebo apríli. Preto sú rastliny ľudovo známe ako veľkonočné ľalie, hoci táto kultúra má so skutočnými ľaliami mimoriadne vzdialený vzťah. Kvôli nedostatku listov počas kvitnutia sa amaryllis nazývajú „nahá dáma“.
Veľké aromatické kvety amarylky, ako na fotografii, priťahujú veľa hmyzu. Počas dňa sú včely hlavným opeľovačom rastlín a v noci sa nad ružovými trsmi vznášajú kopčeky.
Kultúrne amarylky a ich hybridy
Druh belladonna bol domestikovaný začiatkom 17. storočia. Cibule Amaryllis sa vyvážali do Anglicka, potom na juh Austrálie a do Ameriky. Na území Austrálie sa začiatkom 19. storočia prvýkrát získali hybridné rastliny. Dnes už nie je možné poznať ich podstatu, ale stali sa základom pre získanie amaryllis, ktorých farby sa líšia od prírodných.
Pestovatelia kvetov majú k dispozícii rastliny, ktoré odhaľujú koruny fialových, broskyňových, takmer červených a dokonca úplne bielych odtieňov.
V bielej amarylke je na fotografii, na rozdiel od ružových odrôd, stonky úplne zelené a nemajú modrastý alebo fialový odtieň. Moderní chovatelia získali rastliny s korunami, ktoré sú zdobené pruhmi a žilkami, ktoré majú krásne zatemnené okraje alebo majú svetložlté stredy. Na rozdiel od divých amarylis, pestované odrody často tvoria pologuľovité kvetenstvo.
Druh amaryllis belladonna sa už v našej dobe používal na kríženie s Murrayovým crinum. Výsledný hybridný druh bol pomenovaný Amarcrinum. A dnes táto rastlina produkuje úžasne krásne a rozmanité odrody.
Ďalší hybrid amaryllis sa získava krížením s Josephine's brunswigia. Dostala meno Amarygia.
Toxicita Amaryllis
Amaryllis sú nielen krásne. Môžu byť nebezpečné pre ľudí starajúcich sa o ne a domáce zvieratá.
V žiarovkách amaryllis, ich listoch a stonkách sa nachádzajú toxické zlúčeniny vrátane amaryllidínu, fenantridínu, licorínu a iných alkaloidov, keď človek vstúpi do tela:
- zvracanie;
- zníženie krvného tlaku;
- útlm dýchania;
- nepohodlie v čreve;
- letargia;
- zvýšené slinenie.
Koncentrácia toxických látok je nízka. Preto je pre dospelého človeka rastlina nepatrne nebezpečná, ale amaryllis je pre deti a domáce zvieratá jedovatá. Pri prvých príznakoch ochorenia a podozrení na vniknutie žiarovky alebo zelenej rastliny do črevného traktu by ste sa mali poradiť s lekárom.
Závažné štádium otravy hrozí zastavením dýchania a negatívnym účinkom na nervový systém. Najčastejšie tento problém ovplyvňuje hospodárske zvieratá, ako sú kozy a kravy pasúce sa v blízkosti kvetinových záhonov.
Toxicita amaryllis ovplyvňuje aj tých, ktorí trpia kontaktnou dermatitídou. Miazga rastliny môže dráždiť pokožku, preto je bezpečnejšie pracovať s rukavicami.