Potrebujete vedieť: Všetko o nejedlých hubách
Skúsení hubári vedia, že medzi lesnými darmi sú exempláre, ktoré neprinesú škodu, ale neprinesú ani potešenie. Hovoríme o nejedlých hubách. Nemajú nič spoločné s jedovatými druhmi, nemožné je však zjesť aj takúto „úrodu“. Táto kategória zahŕňa huby, ktorých dužina neobsahuje nebezpečné toxíny spôsobujúce ťažkú otravu, ale súčasne má kombináciu znakov alebo jedno z nich:
- veľmi tuhá štruktúra;
- nepríjemná chuť (väčšina húb je veľmi horká);
- nechutná vôňa, ktorá sa môže nachádzať buď v surovej hube, alebo sa prejaví v procese jej prípravy.
Niektoré druhy majú okrem uvedeného popisu na čiapkach škaredé výrastky.
Dávame vám do pozornosti krátky zoznam najslávnejších nejedlých húb s menom, popisom a fotografiou. Dúfame, že vám pomôže vyhnúť sa nepríjemným chybám a vybrať si len tie najchutnejšie huby.
Obyvateľ ihličnatých lesov - Ryadovka
Huby Ryadovka patria k jedným z druhov, ktorých rozmanitosť môže zmiasť aj skúseného hubára. Okrem lahodných jedlých a úprimne nebezpečných jedov existujú aj nejedlé riadky. Najznámejšie z nich:
- Riadok je smrekový. Rastie vo vlhkých húštinách ihličnanov a jedlí. Čiapka je malá, s priemerom do 10 cm, podobne ako svetlohnedý zvon s miernym vydutím v strede. Povrch je pokrytý sotva znateľnými šupinami a pruhmi a u prezretých húb čiapky praskajú a odhaľujú ľahkú, vodnatú dužinu s veľmi štipľavou chuťou a nepríjemným zápachom. Noha je pomerne vysoká, zakrivená, vo vnútri prázdna.
- Riadok je sírovožltý. Nachádza sa v listnatých a ihličnatých lesoch. Mladé huby majú zaoblené čiapky sírovožltej farby, v starých sa vyrovnajú, v strede sa vytvorí vydutie a farba tmavne. Po daždi je pokožka klzká, v suchom počasí je však hladká, zamatovo hebká. Štíhla noha v hornej časti je žiarivo žltá, zahustená alebo sa zužuje a bližšie k zemi sa farebne znečistí. Nohy starých húb sú zdobené tmavými šupinami, ale nie vždy. Dužina je žltozelená, vonia ako acetón, horkasto.
Mladé smrekové rady je možné zameniť s podmienene jedlými zelinami, ale na rozdiel od tých prvých rastú zelene na krátkej dužinatej stopke a farba zelenej farby prevláda.
Niektorí vedci pripisujú smrk a sírovožltú ryadovku jedovatým. Pri ich konzumácii môžete skutočne trpieť miernou poruchou stravovania, ale malé množstvo toxínov zvyčajne nie je smrteľné.
Krásky alebo zdanie Russula klamú
Spomedzi všetkých známych russula je väčšina húb považovaná za jedlá a veľmi chutnú a niektorí obzvlášť riskantní hubári ich dokonca používajú bez predchádzajúceho varu. Zároveň sa medzi nimi nájdu odrody, ktoré si neodváži ochutnať ani ten najzúfalejší jedák a dôvod spočíva v štipľavej chuti.
Nejedlá russula, ktorá je však svojím vzhľadom veľmi krásna, zahŕňa:
- Žieravina (sú to zvratky alebo žeravina). Na bielej krehkej nohe, prázdnej vo vnútri, sa chváli konvexným jasne ružovým uzáverom so svetlejšími okrajmi pokrytým lepivou pokožkou. K dispozícii sú tiež huby červenej alebo fialovej farby. Buničina je biela, tenká a drobivá, bez zápachu, ale veľmi horká.
- Krvavo červená (alias sardonyx). Má tiež červený uzáver v rôznych variáciách tejto farby, líši sa však ružovou mäsitou nohou v podobe palice alebo valca. Okraje čiapky sú mierne zvlnené, pokožka je lesklá, dobre snímateľná. Dužina je biela, hustá, štipľavej chuti a nijako nevonia.
- Pikantné. Veľmi svetlá a zreteľná huba, ktorú určite nemožno prejsť: čiapka sýtofialovej farby s tmavším stredom, najskôr vypuklá a potom vyrovnaná. Hladká stopka je tmavo ružová. Buničina a platne sú žlté. Chuť je veľmi štipľavá.
- Breza. Jedna z najtrpkejších ruštičiek, štipľavá chuť nezmizne ani po dlhšom máčaní. Vyzerá však pekne atraktívne a dokonca vonia príjemne ako ovocie s medovým nádychom. Noha je biela, čiapka béžová, dužina ľahká a krehká.
Aj hrudka je bez chuti
Mnoho začínajúcich hubárov si myslí, že mliečne huby sa dajú zhromaždiť a zjesť všetko, a potom sa úprimne čudujú, prečo sa z chutne vyzerajúcej huby rezanej pod brezou stane horká. To sa stane, ak narazia na nejedlé mliečne huby, ktoré sa kvôli viskóznej mliečnej šťave, ktorá sa uvoľní počas prestávky, nazývajú aj dojiči.
Medzi nejedlých dojičov patria:
- Tŕnistý. Huba je strednej veľkosti s mierne vypuklým alebo natiahnutým viečkom s nepravidelnými okrajmi, farba sa líši od ružovej až po svetlohnedú. U starších exemplárov sa na povrchu čiapky často vytvárajú červenkasté odlupujúce sa váhy, ktoré pripomínajú malé tŕne. Dutá noha rovnakej farby, zakrivené, žlté platničky pod čiapkou sú k nej pevne pripevnené. Dužina tejto nejedlej huby je žltkastá alebo nazelenalá, bez zápachu, ale veľmi štipľavá.
- Lepkavý (aka šedozelený alebo slizký). Názov je celkom v súlade so vzhľadom: svetlá noha sa drží na rukách, na vrchu ju zdobí špinavo zelená, dokonca sivá čiapka s tmavými škvrnami. Tiež lepkavá a mliečna šťava, ktorá vyteká pri porušení krehkej, bielej a ostrej dužiny bez zápachu.
- Pečeňové. Malé huby sú úplne zafarbené do krásnej hnedej farby, čiapka je mierne lievikovitého tvaru, hladká. Buničina je tiež hnedá, ale ľahšia, veľmi krehká, bez zápachu, nechutne štipľavá.
- Zlatožltá (aka zlatá). Čiapka je konkávna, hladká, červeno-zlatistej farby, s tmavšími tenkými prúžkami alebo škvrnami. Noha je mierne ľahšia, spočiatku hustá, potom sa stáva dutou. Dužina a šťava sú biele, ale pri rezaní žltnú. Nie je tam nijaká desivá aróma, ale huba chutí veľmi trpko. Tvarom je mliečny podobný cameline, ale tá má pomarančový džús s prechodom do zelenkastého odtieňa.
- Šedo-ružová (aka jantárová alebo bledá). Lievikovitý klobúk a stonka sú tónované špinavo ružové, bližšie k hnedej. Bielo-ružové taniere pod viečkom sú pevne pripevnené k voľnej stonke. Charakteristickým znakom takejto hrudky je ostrý nepríjemný zápach vychádzajúci zo žltkastej buničiny a pripomínajúci ľubník alebo čakanku.
- Živicová čierna (aka živicová). Klobúk je čokoládovo hnedý so zamatovým povrchom, takmer plochý. Robustná noha má tvar valca s predĺžením v hornej časti a je pokrytá ľahkým páperím. Dužina a šťava sú biele, ale po rozrezaní zmenia farbu na ružovú. Je zaujímavé, že napriek horkastej chuti huba vydáva príjemnú ovocnú arómu.
Podľa niektorých zdrojov patrí lepkavá mliečna jedovaté huby: veľké množstvo toxínov môže spôsobiť ťažkú otravu.
Krásny, ale trpký hríb
Medzi peknými hríbmi sú také „súdruhy“, ktoré ani po dlhom varení nestanú chutnými. Ich hustá buničina obsahuje veľa horkosti, čo ju robí úplne nepoužiteľnou.
Nejedlý hríb obsahuje:
- Fešák (je krásonohý alebo jednoducho nejedlý). Telo huby je charakteristické pre tento druh a je veľmi mäsité, čiapka je hnedá a pokrytá suchou pokožkou. Celá noha je ružovo-červená alebo žltkastá s ružovou sieťkou.Krémovo horká dužina sa po krájaní zmení na modrú.
- Zavalitý (alias koreňový alebo trpko hubovitý). Pologuľovitý uzáver je sivobiely, hladký, často prasknutý. Noha citrónovej farby so svetlou sieťovinou, pri zemi má zahustenie v tvare hľuzy. Buničina je tiež žltá, po stlačení zmodrie, je bez zápachu, horká.
Obyvateľ lúk chlorophyllum olovená troska
Táto nejedlá huba so zložitým názvom svojím vzhľadom pripomína dáždniky a niektorí vedci ju zaraďujú medzi jedovaté druhy. Úplne toxické vlastnosti olovnatej trosky chlorofylu ešte neboli úplne preskúmané, a preto sa dnes stále klasifikuje jednoducho ako nejedlá huba.
Aby ste sa vyhli možným poruchám stravovania, je lepšie neriskovať a nedotýkať sa húb, ktoré sa vyskytujú počas prechádzky.
Huby majú čiapku ako dáždnik. U starších jedincov je to prostaty, ale v mladosti má zvonovitý tvar. Klobúk je natretý sivobielou farbou s malým tuberkulom v strede, ktorý je tmavší. Koža na povrchu čiapky chlorofylu olovnatej trosky je suchá so zvyškami prehozu. Vysoká noha je tenká, biela, ale pri zlomení zhnedne. U mladých húb je na vrchu zdobený krúžkom. Buničina je biela, pri kontakte so vzduchom zružovie.
Krehká jelša milenca olše
Na zhnitých zvyškoch drevín na konci leta nájdete malé huby s krehkými dužinami - olšovými vločkami. Okrovožltá čiapka má v strede tmavšiu farbu a zvyšky prehozu po okrajoch. Hnedastá stonka je najskôr krúžkovaná, ale potom je hladká. Žltá dužina sa ľahko zlomí a chutí veľmi horko.
Pre svoju ohnivú farbu sa huba nazýva aj jelša.
Hlinený obyvateľ Gebelomu sa zúžil
Ten, koho si rozhodne nemožno zameniť s inými hubami, je zúžená hebela, a to všetko vďaka tomu, že jeho dlhá sivá noha pokrytá malými hnedastými šupinami je napoly ukrytá v zemi. Ale klobúk je dosť malý, spočiatku je polkruhový, potom je vyrovnaný. Koža je lesklá, ľahká tehla, so zarastenými šupinami. Mäso mladého gebelomu je sladké, ale potom sladkosť odíde a ustúpi horkosti. Nemá dvojnásobok, pre svoju chuť sa nepoužíva v potravinách.
Najmenšia huba - mäso askokorín
Fialovo-fialové mäsité výrastky na kmeňoch a pňoch, ako sa ukazuje, sú tiež šampiňóny, ktoré sa nazývajú askorínové mäso. Farebne totiž pripomínajú čerstvé mäso. Samotné huby sú veľmi malé, nie viac ako 1,2 cm, spočiatku rastú jeden po druhom, ale rýchlo sa spoja do pevného hustého koberca. Tvar dospelých húb je rôzny: môže mať v strede lesklého viečka lievik alebo môže byť vypuklý. Početná rodina nejedlých húb askorínu, ktorá rastie na strome, vyzerá ako viacúrovňový výrastok, zatiaľ čo každé ďalšie „poschodie“ pevne rástlo na predchádzajúce. Huby majú tiež nožičky, ale sú veľmi malé, menej ako 1 cm. Aj keď dužina húb nemá horkú chuť alebo nepríjemný zápach, považujú sa za nejedlé pre svoju miniatúrnu veľkosť, ktorá sa ťažko spracováva. pred dovarením.
Keď idete do lesa, nezabudnite - vonkajšia krása huby môže klamať a môže spôsobiť aspoň sklamanie. Pred cestou si pozorne preštudujte obrázky nejedlých húb vybrané v článku. Buďte opatrní a starostlivo vyberajte iba jedlé huby. V prípade najmenších pochybností je lepšie vrátiť sa domov s prázdnymi rukami, ako prinášať úprimne nepríjemné prekvapenia. Prajete dobrý lov! “